Dyslexia - porucha čítania

Obrázok používateľa CŠPP Košice

 V prípade akýchkoľvek otázok náš môžte kontaktovať prostredníctvom našej on-line poradne.


Čítanie je prvou vstupnou bránou k informáciám a vedomostiam. Nezvládnutie tejto schopnosti najvýraznejšie ovplyvní školskú úspešnosť žiaka. Domnievame sa, že práve na základe týchto faktov, sa o dyslexii, ako o poruche čítania, začalo hovoriť najskôr. U nás na Slovensku sa stretávame s touto problematikou najčastejšie v českých publikáciách od významných odborníkov (napr. Pokorná, 1997; Zelinková, 1998, 2003, 2006; Košč, 1987; Matějček, 1974 a i.).
Vývinovú dyslexiu definovali J. Langmeier a Z. Matějček (1960, in: Říčan, Krejčířová, 1997, s.131) ako: „špecifický defekt čítania, podmienený nedostatkom niektorých primárnych schopností, z ktorých sa skladá komplexná schopnosť pre učenie sa čítania v danej jazykovej štruktúre a pri danej výukovej metóde. Objavuje sa u detí zvyčajne od samých začiatkov školskej dochádzky a spôsobuje, že úroveň čítania je v nápadnom rozpore so zistenou úrovňou intelektových schopností detí“.
Z. Matějček (1974, in: Zelinková, 2003, s.16) uvádza klasickú definíciu dyslexie, ktorá bola prijatá po zdĺhavých jednaniach Svetovou neurologickou federáciou na konferencii v roku 1968 v znení: „špecifická vývojová dyslexia je porucha prejavujúca sa neschopnosťou naučiť sa čítať, napriek tomu, že dieťa má bežné výukové vedenie, má primeranú inteligenciu a sociálnokultúrnu príležitosť.“
V priebehu rokov až po súčasnosť sa definície mierne obmieňali a špecifikovali u známych odborníkov na túto tematiku, ako je už spomínaný Z. Matějček, I. Lundberg, T. Hoien a iní.
Dnes už teda vieme, že dyslexia nie je spôsobená primárne zmyslovým alebo mentálnym postihnutím, nízkou sociokultúrnou úrovňou alebo zdravotným stavom dieťaťa. Rovnako ju nemôžeme chápať ako izolovanú poruchu čítania, respektíve pravopisu. Vo svojich dôsledkoch, predovšetkým tých sociálnych, zasahuje celú osobnosť. Čítanie a písanie je základným predpokladom vzdelania, a teda ich nedostatočné zvládnutie obmedzuje prísun informácií. Žiak takto nie je schopný prostredníctvom čítania získavať nové poznatky, učiť sa.
Britská dyslektická asociácia (1997, in: Zelinková, 2003, s.17) vypracovala definíciu obsiahlejšiu, ktorá postihuje viac oblastí než len reč: „dyslexia je komplex neurologických podmienok konštitučného pôvodu. Symptómy môžu postihovať veľa oblastí učenia a funkcii a môžu byť opísané ako špecifické problémy v čítaní a písaní. Postihnutá môže byť jedna alebo viaceré z týchto oblastí. Porucha zahrňuje tiež problémy v numerizácií, písaní nôt, motorických funkciách a organizačných zručnostiach. Napriek tomu sa vzťahuje predovšetkým na ovládanie písaného jazyka, môže byť do určitej miery narušená tiež hovorená reč.“ Autorka ďalej hovorí, že v 60-tych rokoch 20. storočia sa O. Kučera so svojim kolektívom zaoberal výskumom dyslexie a došiel k záverom, ktoré vôbec nie sú v rozpore so súčasnými zisteniami. Z. Matějček (1987, in: Zelinková, 2003, s. 19) spracoval tieto príčiny problémov v čítaní:

  • ľahké mozgové dysfunkcie – sa objavili u 50% detí,
  • dedičnosť – 20% detí,
  • hereditálno-encefalopatické problémy – 15% detí,
  • neurotická alebo nejasná etiológia – 15% detí.

 
Dedičnosť pri tejto poruche uvádzajú aj iní autori. B. Hallgren (1950) ju dokázal až u 81% dyslektických detí. Odborníci v Čechách (Matějček, 1974; Košč, 1987) zistili hereditálnu etiológiu až u 50% sledovaných detí. Dôvodom na hľadanie príčin dyslexie bol rozpor psychických funkcii, ktoré sa podieľajú na nácviku čítania a písania, na základe sledovaných priebehov a úspešnosti reedukácie. Na báze analýzy príčin vznikla nasledujúca schéma, ktorú vypracovala A. Lalajeva (1983, in: Zelinková, 2003, s.19):

  • dyslexia fonematická vznikla ako následok nezvládnutého fonematického systému jazyka;
  • dyslexia optická sa prejavuje poruchami zrakovej a zrakovo-priestorovej analýzy, nediferencovanosťou predstáv a tvarov, poruchami zrakovej pamäti, priestorového vnímania a priestorovej pamäti;
  • dyslexia agramatická sa prejavuje nedostatočným osvojením gramatických foriem, morfologických a syntaktických zovšeobecnení; dyslexia sémantická sa prejavuje nedostatočným porozumením zmyslu čítaného textu.

Odborníci viacerých profesií a špecializácií na celom svete zisťujú, že deti s dyslexiou majú (okrem problémov v čítaní a písaní) vo svojom správaní veľa abnormalít aj v oblastiach ako je: úroveň motoriky, vizuálne a auditívne procesy, rýchle spracovávanie podnetov, pamäť, stavba a funkcia centrálnej nervovej sústavy atď.
Tieto abnormality sa prejavujú vo viacerých kombináciách a v rôznej závažnosti. To je jedným z dôvodov, prečo nenájdeme dvoch úplne rovnakých jedincov s poruchou čítania, a prečo nie je možné vytvoriť optimálne metódy spoločné pre všetkých. V našej viacročnej poradenskej praxi sa toto naozaj potvrdilo. Do t. č. sme diagnostikovali cca 1200 detí a dvaja neboli rovnakí.
U. Frith (1997, in: Zelinková, 2003) uvádza, že všetky výskumy zamerané na odhalenie príčin dyslexie a následne na jej reedukáciu môžeme sledovať v nasledujúcich troch rovinách:

  • biologicko-medicínske,
  • kognitívne,
  • behaviorálne.

Po prečítaní viacerých odborných publikácií sa termín dyslexia používal v dvoch významoch, ako ich zhrnula Z. Michalova (2004, s. 16):

  • v širšom slova zmyslečo znamená označenie komplexu špecifických vývinových porúch učenia z dôvodu ich častého spoločného výskytu u jedinca, používa sa teda pojem ako všeobecný. V súčasnosti sa často používa termín špecifické vývojové poruchy učenia (ŠVPU) alebo skrátene špecifické poruchy učenia (ŠPU);
  • v užšom zmysle slova odlišuje tento termín poruchu čítania od ostatných porúch písania a pravopisu. Označuje teda len jeden z druhov ŠPU. Tiež u nás často používaný termín „dyslektik“ označuje v širšom slova zmysle akéhokoľvek žiaka so špecifickou poruchou ako čítania, tak písania, pravopisu a pod. S týmto označením sa stretávame predovšetkým v bežnej praxi pre rýchle a jednoduché dorozumievanie sa medzi odborníkmi. V súvislosti so súčasnými trendmi špeciálnej pedagogiky, zdôrazňujúcimi osobnosť jedinca s postihnutím, by bolo vhodnejšie uprednostňovať termín „žiak so špecifickou vývojovou poruchou učenia“ všeobecne, v užšom slova zmysle „žiak s dyslexiou“, „žiak s dysgrafiou“ atď.

Pre našu prácu s dyslektickými deťmi budeme vychádzať z príspevku Z. Žlaba (1970, in: Michalová, 2004), ktorý hovorí, že špecifická porucha čítania sa prejavuje neschopnosťou naučiť sa čítať, napriek tomu, že dieťa je bežne výukovo vedené, má primeranú inteligenciu a žije v prostredí, ktoré mu dáva dostatok potrebných podnetov k žiadúcemu spoločenskému a kultúrnemu rozvoju.
Dyslexia postihuje základné znaky čitateľského výkonu, a to rýchlosť, správnosť, techniku čítania a porozumenie prečítaného textu.
Uvedené znaky čitateľského výkonu môžu byť postihnuté rôzne z hľadiska intenzity a v rôznych kombináciách. Samotné vyšetrenie čítania je len jedným z krokov pri diagnostike dyslexie.
Opakované, ale žiakom nezavinené neúspechy, sú zdrojom psychickej traumy a nevhodných reakcií a postojov okolia, najmä rodičov a učiteľov. Rodič často nadmerne zaťažuje dieťa, zakazuje zábavu, vrcholí to telesnými trestami, zosmiešňovaním, obviňovaním z lenivosti... Takéto reakcie rodičov vyvolávajú u dieťaťa sekundárne poruchy ako negatívny postoj ku školskej práci, neurózy a neurotické rysy, záškoláctvo, poruchy správania (klame, podvádza), agresivitu a pod.

značky: 

Linka detskej dôvery: tel.: 055/2347272  www.linkadeti.sk  odkazy@linkadeti.sk